Reflexia o pôvode života

Vznik života na Zemi „stvorením“ vysvetľovali mnohí učenci až do 19. storočia. Vychádzali, z predpokladu že medzi živou a neživou prírodou je neprekročiteľná prekážka. Vznikali prvé nové teórie, ktoré sa zakladali na presvedčení, že živý organizmus môže vzniknúť z neživej látky, a to bez vonkajšieho vplyvu. Toto presvedčenie pramení už z čias antiky, keď ľudia verili, že červy sa liahnu z pokazeného mäsa, úhory a ropuchy sa rodia z bahna. Nielen obyčajní ľudia, ale aj viacerí učenci verili na záhadnú životnú silu, ktorú nazývali „vis vitalis“. Tá mala premeniť neživú hmotu na živú. Je známe, že tieto teórie vyvrátil francúzsky chemik a biológ L. Pasteur, ktorý svojimi pokusmi dokázal iba to, ako sa môžu rozmnožovať už existujúce živé organizmy.

Teórie vzniku života z neživých látok nestratili nič zo svojej príťažlivosti a tajomnosti. Príkladom je „teória“ ruského biochemika A. I. Oparina, ktorá je v súčasnosti nazývaná „abiotická syntéza – bez života“ (Balthazar a kol.1999, s. 308). Posudzovaná prísnymi prírodovedeckými kritériami si ako jediná z hypotéz o vzniku života zasluhuje označenie „teória“, pretože je experimentálne overiteľná. Názory vedcov sa zhodujú v jednom, že „pozemský život musel vznikať v podmienkach, v akých by dnes žiadny živý organizmus nemohol prežiť“ (Balthazar a kol. 1999,s. 308). Výbuchy sopiek, prudké búrky neprestajne otriasali našou planétou. Na zemský povrch prenikalo smrteľné ultrafialové žiarenie Slnka, pretože ešte neexistovala ochranná ozónová vrstva, ale ani atmosféra tak, ako ju poznáme dnes. Zo znečistenej atmosféry padali kyslé dažde, ktoré v preliačinách na povrchu Zeme vytvárali prvotný vriaci oceán – „prapolievku“, obsahujúcu organické látky. Je fascinujúce, že práve v takomto zložitom prostredí vznikal prvý život – „zázrak prírody“. V päťdesiatych rokoch dvaja americkí chemici S. L. Miller a H. Urey svojimi priekopníckymi experimentmi priniesli rozhodujúci dôkaz pre túto teóriu. Po nich ju potvrdzovali aj mnohí ďalší vedci, ktorí súhlasili s touto teóriou, že rozhodujúce kroky na ceste k životu sa odohrali v najtmavších hlbinách morí. Práve tam boli ranné formy života chránené pred smrtiacim ultrafialovým žiarením Slnka.

Na úplne inú cestu vedúcu k poznaniu zrodu pozemského života – „panspermiu“, poukázal pol storočia pred Millerovými pokusmi švédsky chemik a fyzik S. Arrhenius. Podľa neho život na Zemi vznikol tak, že sa „zárodky života preniesli na Zem z niektorého vesmírneho telesa“ (Balthazar a kol.1999, s. 308). Dnes sa Arrheniova predstava pokladá za prekonanú. Dovolím si konštatovať, že v súčasnosti sú si vedci vedomí, že cesta k vzniku živých organizmov a jej jednotlivé etapy sú dnes ešte stále neprebádané záhady. Vyslovenie hypotézy, že všetky živočíšne druhy, teda aj človek majú rovnaký pôvod a odlíšili sa až v priebehu vývinu, narušilo a vyvrátilo všetky výklady sveta človeka určované esenciálnym myslením a kresťanským výkladom o stvorení sveta. Sto rokov pred Ch. Darwinom francúzsky prírodovedec G. L. L. Buffon opatrne naznačuje svoj názor o obmedzenej evolúcii, ktorou vysvetľuje odlišnosti i anomálie pri analogických druhoch (Stekauerová 2003,s. 22). Evolučné teórie, ktoré hovoria o fylogenéze druhov a dejinách civilizácie, ktoré platia a doznievajú s určitými zmenami ešte dnes, sú produktom 18. storočia. Do popredia sa dostávajú evolučné teórie, ktoré sa zaoberajú dejinami civilizácie, zahrnuté filozofiou dejín pod heslom „pokrok a vývin”. Polemické ohlasy a nie veľmi prijateľný názor vyvolali fylogenetické evolučné teórie C. F. Wolffa, J. B. Lamarcka a predovšetkým Ch. Darwina. Konštatujem, že „si dovolili človeka – korunu tvorstva” zaradiť ako súčasť živočíšnej ríše.

Práve J.B. Lamarck a Ch. Darwin sú dve významné mená mysliteľov 18. a 19. storočia, zaoberajúcich sa myšlienkou evolúcie živočíchov a rastlín. Zároveň predstavujú dve významné etapy v budovaní základov teórie evolúcie. Predstavu evolúcie ako procesu postupnej premeny jedného druhu na iný v závislosti od zmien vonkajšieho prostredia vytvoril ako prvý J. B. Lamarck, vychádzajúc z poznatkov paleontológie, zoológie a geografie zvierat. Živé organizmy majú tendenciu k progresívnemu vývoju smerujúcemu od najjednoduchších organizmov po najzložitejšie, po človeka, pričom kritérium odlíšenia nižších a vyšších organizmov spočívalo v stavbe a fungovaní nervovej sústavy (Gálik 1996, s. 89). Lamarckovú teóriu evolúcie kritizovali mnohí myslitelia, medzi ktorých patril aj Ch. Darwin. Spájali ju s dvoma mýtmi. Za prvý mýtus považovali myšlienku potreby organizmu k zdokonaľovaniu a prispôsobovaniu sa meniacemu prostrediu a zároveň kritizovali, že J.B.Lamarck vo svojej teórii obdaril živé organizmy vôľou k vývoju a zdokonaľovaniu. Táto kritika sa ukázala ako neopodstatnená, pretože Lamarckov mechanizmus prispôsobovania bol založený „na zmenách v prúdení tekutín, vyvolaných zmenami vonkajšieho prostredia“ (Gálik 1996,s. 89). Ucelené a obhájiteľné zdôvodnenie našej existencie zostavil anglický prírodovedec Ch. R. Darwin. Formuloval evolučnú teóriu „selekcie”, s vysvetlením, že evolúcia funguje na základe prírodného výberu, čo znamená, prežitie zdatnejšieho. Za najdôležitejšie faktory evolúcie pokladal prispôsobenie sa zmenám vonkajšieho prostredia spolu s mechanizmom prírodného výberu. Prežijú jedinci a tým i druh, ktorí sú na to najlepšie prispôsobení v daných podmienkach. Vo výraze „boj o existenciu” myslí a používa ho v širokom a metaforickom zmysle. Zahŕňa doň závislosť jednej bytosti od druhej, život jedinca, ale aj jeho úlohu pri produkovaní potomstva. Popri prírodnom výbere Ch. Darwin postuloval existenciu osobitného evolučného faktora, ktorým bol sexuálny výber. Domnieval sa, že sexuálny výber je príčinou viacerých bizarných vlastností zvierat, ktoré využívajú alebo im slúžia v čase dvorenia, či zastrašenia súpera. Sú to vlastnosti, ktoré sú v boji o prežitie skôr na škodu, než na prospech, a ktoré nemohol spôsobiť podľa Ch. Darwina prírodný výber. Príkladom je známy chvost – bremeno pestrého peria, ktoré sťažuje páviemu kohútovi život, ale v čase párenia mu prináša výhodu. Ch. Darwin bol jediným významným biológom, ktorý počas svojho života upozorňoval na dôležitosť sexuálneho výberu (Williams 2002, s. 40). Dospieva k záveru o nevyhnutnosti existencie procesov, zákonite vedúcich k výberovému hynutiu jedných indivíduí a k rozmnožovaniu iných, čiže k prírodnému výberu. Najväčšou Darwinovou zásluhou je to, že objasnil proces vývoja a existenciu druhov, odhalil mechanizmus evolúcie (Jablokov, Jusufov 1985, s. 30). Napriek svojej kontroverznosti Ch. Darwin svojou evolučnou teóriou a jej priaznivcami rozpútali diskusiu vo filozofickom a vedeckom svete, v ktorých nás spája túžba vyriešiť zložitú otázku – kto sme. Vo svojej podstate teória prírodného výberu i naďalej zostáva vedeckou hypotézou a podľa Ľ. Stekauerovej sú tu najmenej tri dôvody: jej tajomstvá sú pochované v čase; jej fungovanie je veľmi pomalé; všetky vedecké teórie a hypotézy majú jedno spoločné – nemôžu dať odpoveď na všetko (Stekauerová 2003, s. 42). Nemôžeme popierať fakt, že Darwinova teória ovplyvnila etiku, antropológiu, psychológiu, sociológiu, biológiu a výsledok tohto vplyvu je zmena nášho nazerania na svet prírody a snaha odhaliť naše miesto v prírode (Stekauerová 2003, s. 43).

Na teóriu prírodného výberu súčasne a nezávisle od Ch. Darwina prišiel A. R. Wallace, ktorý za východisko „svojej teórie“ pokladal existenciu neľútostného konkurenčného boja, rovnako ako Ch. Darwin. Avšak sa nezhodoval s názorom na sexuálny výber, priam zosmiešňoval predstavu jeho uplatnenia ako osobitného evolučného faktora (Williams 2002,s. 40). V dnešnej biológii sa s koncepciou sexuálneho výberu bežne operuje. Vo všeobecnosti sa považuje za všetko ovplyvňujúci evolučný faktor, dôležitejší než ktorýkoľvek iný typ vnútrodruhového výberu, ale podľa súčasných názorov za špeciálny prípad sociálneho výberu a ten je podkategóriou prírodného výberu (Williams 2002,s.41). Evolučná teória rozpútala „kontroverzné diskusie”, ktoré trvali až do 20. storočia. Mnoho protestov a nepochopenia vyvolala najmä v kruhoch veriacich, ktorí v nej videli ohrozenie božieho zjavenia. Práve viktoriánci nikdy neverili a nikdy neodpustili Ch. Darwinovi, že otriasol ich vierou a tento ich pocit s nezmenenou intenzitou pretrváva do súčasnosti (Pfeiffer 2000, s. 10). J.Pfeiffer o evolúcii hovorí, že je ešte bohatšia a širšia, ako si ju predstavoval sám jej zakladateľ. Názor G. C. Williamsa je, že Ch. Darwin bol vysoko uznávaný viktoriánskou spoločnosťou, ale ako vedec a expert v prírodných vedách. Zároveň dodáva, že „iba nám retrospektívny pohľad odhalí, že sa mu vlastne nepodarilo presvedčiť ľudí o svojom názore, podľa ktorého prírodný výber je hlavnou silou adaptácie“ (Williams 2002, s. 41). Zrod myšlienky o evolúcii, ktorá by mohla byť výsledkom prirodzeného výberu, sa podľa F. Huxleya zrodila u Ch. Darwina už v roku 1837. Obával sa jej skorého zverejnenia (neustále zhromažďoval fakty a svoju úlohu zohrala aj obava pred dôsledkami), ale okolnosti (nezávisle od neho prišiel s touto myšlienkou A. R. Wallace) ho prinútili, aby jasne formuloval svoju teóriu. F. Huxley k Darwinovej teórii „vnáša“ konštatovanie o tom, ako „Darwin ohromil svet dvoma magickými slovami – „zvyk“, pod ktorým chápal dedičnosť i adaptáciu a „pôvod“, ktoré nemalo označovať nejakého spoločného predka, ale skôr konštantnú ekologickú funkciu. (Huxley 2000, s. 88). F. Huxley upozorňuje že väčšina jeho súčasníkov, ktorí mali na dedičnosť obmedzený pohľad, nepochopila jeho teóriu správne.

Evolučný prístup a zmýšľanie, ktoré je odlišné od ponímania Ch. Darwina, prejavil aj filozof, vedec, teológ a evolucionista P. Teilhard de Chardin, podľa ktorého je evolúcia kľúčom k pochopeniu pôvodu, štruktúry a zmyslu vesmíru, je proces, ktorý s dokonalou zručnosťou utvára nové možnosti, nové formy života, ktorých prostredníctvom dochádza k transformácii hmoty na ducha. Pozornosť venoval aj tomu, že pre mnohých ľudí, dokonca aj pre intelektuálov zostáva evolúcia niečím záhadným, ťažko pochopiteľným pojmom. Reakciou na zistené nepochopenie sú jeho ďalšie vyjadrenia v prospech evolúcie, ktorú opisuje ako základný prúd smerujúci k štúdiu vývoja. Evolúcia, to nie je teória, systém ani hypotéza, ale je ďaleko viac, je to obecná podmienka, ktorej sa musia podriaďovať a vyhovovať všetky teórie, hypotézy a systémy ak majú byť mysliteľné a správne. (Teilhard de Chardin 1990, s. 183)

H. Skolimowski[1] chápe evolúciu ako proces kozmologickej evolúcie a tvorivej evolúcie. Proces neustáleho vznikania chápe ako presnejšie vyjadrenie antropického princípu. Skolimowského antropický princíp (tzv. silná verzia) znamená, že vesmír je domovom človeka, sme jeho legitímnymi obyvateľmi a v určitom zmysle sme jeho zdôvodnením. Priebeh evolúcie vysvetľuje ako vykované dielo kozmologických konštánt v zmysle antropického princípu počas prvých 12 miliárd rokov kozmologickej evolúcie. Na rad prišla etapa evolúcie s novým prostriedkom na vyjadrenie života z osvedčených kozmologických a chemických pozícii. Evolúcia ako tvorivá sila, ktorá neustále vyjadruje život v stále nových formách vedomia, nie je iba v súlade s antropickým princípom, ale je jeho nevyhnutným rozvinutím. Podľa H. Skolimowského sa antropický princíp prejavil prostredníctvom tvorivej evolúcie, ktorá je „pokračovateľkou” v pôvodnom diele síl kozmologických konštánt (Skolimowski 1999, s. 25). Evolučný biológ S. J. Gould je presvedčený o mimoriadnom význame evolučnej teórie pre vedeckú interpretáciu sveta. Podľa jeho názoru má evolučná teória mnoho prívržencov a vďačí za to svojim trom rysom: v ustavičnom vývoji je dostatočne pevná, aby bola pokojná a vzbudzovala dôveru, ale je dômyselne nezavŕšená, aby mohla lákať tajomstvom neobjavených pokladov; nachádza sa uprostred pásma, ktoré siaha od vedných odborov skúmajúcich časovo neohraničené obecné javy až po odbory, ktorých záujmy sa priamo upierajú iba k jednotlivostiam vývoja; týka sa života nás všetkých (Gould 1988, s. 8).

Horlivým zástancom evolúcie je aj vedúca osobnosť „bruselskej školy” I. Prigogine, ktorý o evolúcii hovorí, že ju vidíme a objavujeme kdekoľvek, kam sa pozrieme. Vidíme mnohotvárnosť foriem, nestabilitu a zisťujeme to na všetkých úrovniach ako v oblasti elementárnych častíc, v biológii, v astrofyzike s jej rozpínajúcim sa vesmírom a vytvorených čiernych dier (Šmajs 2000, s. 75). O klasickej vede hovorí, že tam, kde sa zdôrazňovala trvalosť, tam teraz odhaľujeme zmeny a evolúciu. J. Šmajs[2] rozlišuje evolúciu v dvoch rôznych formách, evolúciu prirodzenú – prírodnú a evolúciu umelú – kultúrnu. Prirodzená evolúcia je „protientropickým ontotvorným procesom vo vnútri vesmírnej skutočnosti podliehajúci priestorovému rozpínaniu ochladzovaniu a rozpadu“ (Šmajs 2005, s. 1). Týmto rozlíšením poukazuje na konflikt dvoch pozemských procesov a hľadá podmienky pre ich možnú a dlhodobú koevolúciu a kompatibilitu. Problém prirodzenej evolúcie je v tom, že sa nedajú dostatočne dobre pozorovať empiricky zistené evolučné zmeny z dôvodu odohrávania v oveľa dlhších časových periódach, ako je životný cyklus človeka. V súčasnosti ani veda a filozofia nevedia spoľahlivo registrovať spontánne štruktúrne a procesuálne zmeny. Prirodzenú evolúciu vysvetľuje ako „spontánny konštitutívny proces vo vnútri súčasnej tendencie vesmíru k rozpínaniu a ochladzovaniu, k „amortizácii” pôvodnej koncentrovanej aktivity veľkého tresku” (Šmajs 2000, s. 79). Prirodzenú evolučnú tvorivosť pokladá za všeobecnú spontánne aktívnu skutočnosť, ktorá je viazaná nielen na zvláštne kozmické podmienky, ale aj na súbor zvláštnych pozemských podmienok. Evolúcia spolupracuje s rozpadom, ale aj smeruje proti nemu, parazituje na ňom. Obrazne povedané, postupuje proti prúdu, proti rozpadu a na to potrebuje primeranú energetickú podporu výživu. Evolúcia sa neodohráva podľa predpísaného scenára. Práve naopak, ako veľmi zložitá dynamická interakcia informácie s prostredím, ako interakcia v štruktúrne usporiadanom látkovo-energetickom svete.

Evolučná tvorivosť kultúrnej evolúcie a jej spôsob aktivity už nepriamo dominovala v kultúre lovca – zberača, v podstate až do priemyselnej revolúcie. Jej druhý spôsob sa rozvíja v kultúrach technického typu, v ktorých sa podľa J. Šmajsa sama dostáva do stavu ohrozenia. Poriadok kultúrnej evolúcie v podstate víťazí nad poriadkom prírodnej evolúcie a do značnej miery si aj podriaďuje zložité prírodné štruktúry. Rozmach silnej kultúrnej evolúcie začína priemyselnou revolúciou (Šmajs 2000, s. 88). Evolučná teória sa stávala súčasťou biológie, antropológie, paleontológie a stala sa trvalou súčasťou všeobecného vzdelania. Súčasná doba prináša so sebou mnohorakosť názorov a pohľadov na evolúciu. Tieto názory súvisia s vierou, vzdelanosťou a túžbou po poznaní. Myslím si, že je na individuálnej úrovni na každom z nás, ako pristupujeme a uvažujeme o evolúcii, či je to pre nás podstatné, alebo sa tým vôbec nezaoberáme a nechávame to na iných. Ale pokiaľ uvažujeme o evolučnej teórii z hľadiska vedy, zdá sa, že nemáme na výber - evolučná teória je vedeckým faktom!

Od polovice 19.storočia tvorí teória evolúcie teoretické jadro biológie ako vedy a svojím predmetom a genézou je spätá s rôznymi filozofickými analýzami a skúmaniami. Skutočnosť, že opisuje proces vzniku a premeny živých organizmov ako prírodný proces, ju predurčuje dostať sa do sporu s biblickým výkladom o stvorení. V súčasnosti spor kreácie a evolúcie vyústil do troch hlavných podôb: odmietnutie evolúcie i teórie evolúcie a vytvorenie vedeckého kreacionizmu, pokusu o viac, či menej doslovný výklad biblického stvorenia - poistený výsledkami vedy. Cieľom predstaviteľov vedeckého kreacionizmu nebola adekvátna analýza evolučnej teórie. Ich cieľom je jej odmietnutie ako nevedeckej, nemorálnej, či dokonca satanskej. Ich postoj sa odzrkadľuje na základe toho, že mnohí z nich majú len povrchné a veľmi hmlisté poznatky z biológie a teórie evolúcie, pretože väčšina pochádza z technických vied. Špekulácie, vymýšľanie pseudodôkazov, odvolávanie sa na neseriózne zdroje, vytrhávanie citátov z kontextu a ich prispôsobovanie daným potrebám, to sú spôsoby, akými vedú diskusiu s teóriou evolúcie a tým vyvolávajú pochybnosť o vedeckosti teórie evolúcie; pokus o zmierenie medzi evolúciou a kreáciou – kreačný evolucionizmus, o ktorý sa pokúšajú najmä kresťanskí evolucionisti; odozva na učenie T. Akvinského o harmónii dvoch právd: pravdy viery a pravdy rozumu (Gálik 1996,s. 87). Podľa tohto prístupu nie je adekvátne zmiešavať vedeckú teóriu s kresťanskou vieroukou, pretože každá z nich hovorí o niečom inom.

Komplex teórií, ktoré sú výsledkom syntézy poznatkov mnohých biologických, ale i nebiologických disciplín, tvorí teóriu evolúcie, ktorá je jednotiacim prvkom poznania života na Zemi a je fundamentálnym základom všetkých biologických explanácií. V skutočnosti sa svojou formou i obsahom odlišuje od klasických vedeckých teórii, a to vedie k pochybnosti o jej vedeckom charaktere. Nie je vedeckou teóriou odhaľujúcou univerzálne zákony vývoja, ale len idiografickou vedou, opisujúcou sled historických udalostí, odohrávajúcich sa na jednej planéte. Niet pochýb, že teória evolúcie sa odlišuje od fyzikálnych teórií, ktoré sú ešte stále vzorom vedeckosti, ale „ona“ nazerá na evolúciu živých organizmov ako na hierarchický proces. Jej úlohou je odhaľovanie zákonitostí na jednotlivých úrovniach, odhaľovanie univerzálnych zákonov evolúcie živých organizmov. Je vedeckou teóriou, lebo hľadá a odhaľuje hybné mechanizmy evolučného procesu, jeho vnútorné zákony (Gálik 1996, s. 91).

Testovateľnosť je druhá námietka, ktorá bola vznesená v dobe, keď sa vo vede i filozofii hľadali spôsoby ako odlíšiť vedu od nie vedy (pavedy), vedu od filozofie, a ktorá je teraz namierená proti vedeckému charakteru teórie evolúcie- pretože vedecké teórie musia byť testovateľné. Teória evolúcie nie je testovateľná. Má takmer tautologický charakter a vedie k záveru, že len ťažko existuje nejaká možnosť overiť takú slabú teóriu, ako je táto. Preto nie je vedecká teória, ale metafyzický výskumný program, možný teoretický rámec pre vytváranie vedeckých teórií. Často objavujúca sa námietka proti vedeckému statusu teórie evolúcie je jej takmer nulová predikačná schopnosť. Znova sa stretávame so skutočnosťou, že teória evolúcie v porovnaní s klasickými teóriami fyziky (v rámci ktorých sa robia presné predpovede) je v nevýhode. Oprávnenosť tejto požiadavky môžeme pripustiť, ak je sformulovaná v tom zmysle, že „z tejto teórie nie je možné predpovedať kedy a kde sa aký nový druh objaví a akú bude mať podobu“, konštatuje D. Gálik, ale zároveň dodáva, že „vzhľadom na povahu procesu, ktorý táto teória opisuje je takáto požiadavka sformulovaná neadekvátne“ (Gálik 1996, s. 92). Na tvorbe teórie evolúcie sa podieľa množstvo disciplín, z ktorých každá skúma určitú úroveň, výsek, časť, aspekt evolučného procesu. Rôznorodosť prístupov k skúmaným javom sa potom odráža v rôznom vymedzovaní a jej úlohou je analyzovať tieto rozmanité prístupy a nájsť v nich vlastnú špecifiku. Samotná teória evolúcie podlieha evolúcii, ktorá je podmienená postupným rozširovaním empirického základu, spresňovaním pojmového aparátu a budovaním adekvátnejších teórií o zákonitostiach evolučného procesu (Gálik 1996, s. 93).

Popredný britský biológ Richard Dawkins má iný spôsob pohľadu na evolúciu, ale nie inú teóriu. Myslenie a uvažovanie R. Dawkinsa o evolúcii, vychádza z teórie „sebeckého génu”, ktorá je ústredným motívom jeho evolučného zmýšľania o ľuďoch a ostatných živých organizmoch, o ktorých tvrdí, že sú vytvorenými nástrojmi svojich génov. Gény podľa R. Dawkinsa prežili v niektorých prípadoch aj milióny rokov vo svete silnej konkurencie. Znamená to, že boli veľmi zdatné, a to nás oprávňuje očakávať od svojich génov isté vlastnosti. Takouto vlastnosťou je ich „nemilosrdná sebeckosť”, ktorá zaručila úspešnosť našich génov. Na našej Zemi museli prebiehať obdobné procesy, aby sa konečne mohla začať evolúcia života. Predpokladá sa, že prvé živé organizmy sa museli skrývať pod hladinou vody. Procesy, ktoré sa uskutočňovali, museli vyústiť do vzniku „prapolievky”, ktorá pred 3-4 miliardami rokov vyplňovala oceány. Organické látky vyplávané na povrch oceánu v malých rozptýlených kvapkách, sa začali v niektorých miestach zhusťovať. Pod vplyvom prísunu energie sa začali spájať do väčších organických molekúl, ktoré putovali nedotknuté v zhusťujúcom sa médiu. V určitej chvíli, za výhodných podmienok sa vytvorila zvlášť pozoruhodná molekula, ktorá bola pomenovaná replikátor. Táto molekula mala mimoriadnu schopnosť tvoriť svoje kópie (Dawkins 1998, s. 24).

Môžeme si predstaviť veľkú molekulu skladajúcu sa z reťazca rôznych stavebných jednotiek, ktoré boli vo veľkom množstve dostupné v „polievke obklopujúcu replikátor” (Dawkins 1998, s. 25). Predpokladom bolo, že každá takáto molekula má istú afinitu voči molekulám rovnakého typu. Ak sa do jej blízkosti dostane stavebná jednotka, voči ktorej má afinitu, zostane pri nej a takto spojené jednotky sa zoskupujú a napodobňujú pôvodnú molekulu. Vytvorené replikátory začali zaplavovať more svojimi identickými kópiami. Uskutočňoval sa proces replikácie. Tento proces mal dôležitú vlastnosť – robil chyby, ktoré sa opakovali a rozširovali, „prapolievka” sa začala plniť rôznymi replikujúcimi sa molekulami s rovnakým predkom. Otázkou bolo, či niektoré molekuly boli dedičné, stabilnejšie, mali dlhú životnosť, a to by znamenalo, že replikátory s dlhou životnosťou by mali šancu sa viac rozmnožiť a prežiť. Vlastnosti replikátorov majúce vplyv na ich rozšírenie: dlhovekosť; rýchlosť reprodukcie – plodnosti; presnosť replikácie (Dawkins 1998, s. 31). Rozširovanie replikátorov viedlo k tomu, že začali mať k dispozícii málo stavebných jednotiek potrebných k replikácii. Boli nútené súťažiť, vznikol boj o existenciu, využívajúci každej chyby dopustenej v replikácii, vedúcej k znižovaniu stability a odstraňovaniu rivalov. Vynachádzali spôsoby ako prežiť, napr. aj odštiepením stavebnej jednotky inej molekuly a použiť ju na stavbu vlastnej kópie a súčasne získať výživu a zbavenie sa rivala. Iné prišli na spôsob ako sa chemický brániť alebo si vystavať ochrannú stránku. Prežili replikátory, ktoré si vytvorili prostriedky svojej pokračujúcej existencie. „Vytvorili si nástroje prežitia” (Dawkins 1998, s. 31). Gén je dlhoveký replikátor existujúci v mnohých kópiách. Vzťahujú sa na neho vlastnosti úspešnej jednotky prírodného výberu, ako je dlhá životnosť, plodnosť a presnosť replikácie.

G. C. Williams definuje gén ako ktorúkoľvek časť chromozomálneho materiálu, ktorá môže prečkať dobu dostatočne dlhú na to, aby mohla slúžiť ako jednotka prírodného výberu. Zvláštnosťou génu je, že nestarne, hoci už je starý aj niekoľko miliónov rokov, nie je pravdepodobné, aby zahynul. Premiestňuje sa z jedného tela do druhého cez generácie a ovplyvňuje vo svojom záujme jedno telo za druhým. Môže žiť aj milióny rokov, ale veľa nových génov neprejde ani prvou generáciou. Tí, ktorí prežijú, prežijú vďaka svojim dobrým vlastnostiam a schopnosťou vytvárať kvalitné nástroje prežitia (Dawkins 1998, s. 35). Proces automatického prírodného výberu stále sa koná slepo v závislosti na životnosti, plodnosti a replikácie. Gény nie sú schopné predvídať a neplánujú dopredu. Nepriamo ovplyvňujú vznik tiel a tento vplyv je prísne jednosmerný, to znamená, že získané vlastnosti sa nededia. Nič z toho, čo sa v živote naučíme a získame, sa génmi neprenesie na našich potomkov. Sebecký gén je „prvým populárnym úvodom približujúcim novú evolúciu, nový obraz o človeku ako jednom z príbuzných druhov a budúcim pokusom o popularizáciu tejto teórie nasadzuje latku riadne vysoko“ (Pfeiffer 2000, s. 93). Takto charakterizuje Dawkinsovu teóriu J. Pfeiffer. Je toho názoru, že R. Dawkins prináša nový pohľad na evolúciu, a to očami sebeckých génov, ktoré sa aj dnes vyskytujú v obrovských kolóniách. „Darwinova koncepcia evolúcie prirodzeným výberom je jednoduchá: vo svete sa vyskytujú rozmanité entity – veci a javy, ktoré súťažia o zdroje, pretrvávajú tie, čo sú v súťaži úspešnejšie“ (Kováč 2000, s. 98). Týmto princípom vysvetlil Ch. Darwin povahu života a jeho evolúciu. L. Kováč je toho názoru, že tento princíp je univerzálny, ktorý platí pri zápase o dostupné zdroje medzi atómami pri chemických reakciách, či organizmami v ekosystémoch, alebo v ideách v kultúre a dokonca aj medzi galaxiami v celom vesmíre. Napriek jednoduchosti a univerzálnosti je stále Darwinova teória ťažko pochopiteľná a hlavne prijateľná pre ľudskú myseľ, domnieva s L. Kováč a ako ďalej konštatuje „Darwinova koncepcia je antiintuitívna“ (Kováč 2000, s. 98).

Človek sa neustále pýta, prečo? Stále hľadá zmysel a účel, pretože ľudská myseľ „hľadá účel vo všetkom, a tam, kde ho niet, sama ho generuje, človek je hľadač účelu a zmyslu, no najmä výmyselník zmyslu – fanatik zmyslu – mýtofil“ a práve to spôsobuje problémy pochopiť Darwinovu koncepciu. Ďalší nedostatok, na ktorý upozorňuje L. Kováč, je náš jazyk, ktorý svojím obmedzeným slovníkom a syntaxou nám vnucuje účelovú interpretáciu sveta. Podľa neho najmä jazyk spôsobuje, že celý náš výklad sveta sú stále ešte poväčšine len antropomorfné metafory (Kováč 2000, s. 98). Antropomorfizmom nazýva Dawkinsov „sebecký gén“ – celú teóriu, ktorá (ako sa domnieva) od svojho vydania zostala u mnohých nepochopená, nielen jej metaforickou povahou, ale aj vďaka emocionálnym zábranám v ľuďoch, ktorí odmietajú prijať ďalšiu možnú teóriu o povahe života. Naša mýtofilia nás vybavuje predsudkami a skoro neprekonateľnými zábranami prijať antiintuitívne poznatky vied, najmä ak sú v rozpore s kultúrnymi tradíciami. Zastáva názor, že „Darwinizmus aj v jeho dawkinsovskej podobe nie je konečnou uzavretou teóriou, mení sa každým novým vedeckým objavom, sám je vystavený darwinovskej evolúcii“ (Kováč 2000, s. 99). Dovolím si súhlasiť s týmto názorom.

„Skutočným otcom teórie sebeckého génu a konceptuálny otec sociobiológie je W. D. Hamilton“ (Sýkora 2000, s. 104). W. D. Hamilton už ako študent biológie a sociológie sa zamýšľal nad tým, ako vysvetliť pomocou Darwinovej teórie, že jednotkou prírodného výberu je gén.[3] Jeho teória sa do povedomia verejnosti dostala vďaka R. Dawkinsovi ako teória sebeckého génu. Sebecký gén sa stal predmetom kritiky zo strany humanitných a sociálnych vedcov. Ako konštatuje P. Sýkora, často išlo o nepochopenie hlavnej myšlienky, o nepochopenie faktu (metaforické vyjadrenie), že „gén má len jeden jediný zmysel, svojej existencie a ním je tvorba čo najväčšieho počtu svojich kópií“, ale k tomu potrebuje telo, pretože organizmy sú nástrojom génov umožňujúcim ich rozmnožovanie. Tým chcel upozorniť, že Kolumbovo vajce modernej evolučnej biológie je vyriešené a dnešná biológia „dáva jednoznačnú odpoveď – na počiatku bolo vajce (gén)“ (Sýkora 2000, s. 105).

Boh po Darwinovi

Naše chápanie sveta a predstavy o Bohu dramaticky zmenila evolučná teória Ch. Darwina. Mnohí jeho nasledovníci videli v evolúcii definitívnu porážku teizmu. Od tých čias sa teológii vo všeobecnosti nepodarilo nájsť taký spôsob uvažovania o Bohu, ktorý by zodpovedal bohatosti evolúcie. J.F.Haught[4], je presvedčený, že je v silách teológie pochopiť nové evolučné poňatie prírody a prijať to ako výzvu na rozšírenie chápania božského. O svojom presvedčení hovorí: „Ak ideu božského stvorenia zmiernime poukázaním na Božiu otvorenosť a prístupnosť a ak samotnú prírodu budeme chápať skôr ako prísľub a nie jednoducho ako plán, či poriadok, potom sa ukáže, že evolučná biológia nielenže je v súlade s vierou, ale dodáva jej navyše novú hĺbku“ (Haught 2003, s. 12). Keď sa teológia bude zaoberať evolúciou, prinesie to úžitok nielen náboženskému vedomiu, ale aj samotnej vede. Práve veda utrpela tým, že idey evolúcie neboli prijaté veľkou časťou obyvateľstva zeme a považovali ich za absolútne nezlučiteľné so správnym porozumením Boha. J.F. Haught vidí chybu v nesprávnej prezentácii evolúcie, samotnými evolucionistami. Je priveľmi intelektualistická, a preto pôsobí ako nenáboženská, či antiteistická. Na druhej strane je zvyk teológie stotožňovať Boha s obmedzujúcimi pojmami poriadku a účelného plánu. To sú dôsledky, ktoré spôsobili pretrvávajúci odpor voči evolúcii (Haught 2003, s. 18). Otázky evolúcie nesúvisia len s kresťanstvom, ale týkajú sa aj mnohých ďalších svetových náboženských tradícii. Takmer všetky náboženstvá chápali kozmos ako prejav akéhosi transcendentného poriadku, múdrosti. Posvätné tradície tvrdili, že kozmos má nejakú príčinu, ale nevedeli, aká príčina by to mohla byť. Nechápali kozmos ako nezvratne sa vyvíjajúci proces, ale keby si všimli bližšie, ako sa v súčasnej vede chápe evolúcia, zistili by, že evolúcia zasadila ich náboženským systémom ťažký úder. Niet pochýb o tom, že ignorácia vedy a zvlášť evolúcie pomáha mnohým náboženstvám prežívať, dokonca prekvitať. Evolúcia je spôsob Božej kreácie, tejto fráze ochotne prikyvovali mnohí teológovia, ktorí v prevažnej miere ignorovali evolúciu a aj v súčasnosti ešte stále uvažujú a píšu tak, akoby Ch. Darwin vôbec neexistoval. „Zoči – voči realite evolúcie nezlyhala len teológia, ale aj celý intelektuálny svet“ (Haught 2003, s. 17). Nastal čas, aby ľudia všetkých vierovyznaní venovali sústredenejšiu pozornosť otázkam evolučnej teórie, jej najnovším a najdôveryhodnejším verziám, ktoré hovoria nie len o svete, o živote, ale o morálke a samotnom náboženstve.

Teológia žije aj po Ch. Darwinovi, ale pravdou je, že s evolučnou teóriou sa musí vyrovnať. Náboženské myslenie celý svoj prechod do podarvinovského sveta musí ešte len uskutočniť. O prechod teológie do podarvinovského sveta sa usiluje J.F. Haught, ktorý sa snaží prezentovať nový pohľad na evolučnú teóriu. Chce ukázať, že Ch.Darwin nám zanechal obraz života, ktorý má svoju krásu, hĺbku, pátos a nie je voči náboženstvu nepriateľský. V skutočnosti vytvára zrelému uvažovaniu o Bohu plodnejší rámec, v ktorom odhaľuje čistú skutočnosť posvätná i svet, ktorý má svoj hlboký zmysel. Podľa amerického filozofa D. Dennetta je Darwinova teória evolúcie – nebezpečná idea, ktorá vykázala knihu Genezis do zabudnutého sveta prapodivných mytológií (Haught 2003, s. 29 - 35). Čo na to teológia? Podľa J.F. Haughta sa uskutočnilo niekoľko pokusov o diskusiu medzi teológiou a evolúciou. Ako sám zhodnotil, doterajšie strety teológie a evolúcie stále zostávajú neteológom do veľkej miery skryté a pre väčšinu teológov sú nezaujímavé, či irelevantné. Predovšetkým sa sám zamýšľa nad teóriou evolúcie, nebezpečnou ideou, ako ju nazval Dennett a nachádza, že nie jedna, ale dve nebezpečné idey ohrozujú celú teológiu.

Prvá idea spochybňuje tradičnú náboženskú predstavu o radikálnej ontologickej diskontinuite medzi ľudskými bytosťami a ostatnou prírodou. Hovorí, že „všetky živé bytosti pochádzajú zo spoločného počiatku, preto sú z historického i organického hľadiska vzájomne spojené“(Haught 2003, s. 43). Autor poznamenáva, že aj v tejto myšlienke mnohí veriaci nachádzajú potvrdenie biblickej predstavy o jednote stvorenia všetkých členov pozemského spoločenstva. Pre klasickú teológiu naliehavejšiu výzvu predstavuje druhá nebezpečná idea a tou je teória prírodného výberu. Prírodný výber – súperenie a boj ukazuje, že žiadny súcitný Boh sa o svet nestará. Riadi sa chladnou objektívnosťou, ktorá v nás vzbudzuje podozrenie, že žijeme v nemilosrdne neosobnom svete, v ktorom nás nechráni náruč Boha. Reakciu teológie na problémy nastolené ideou prírodného výber J. Haught rozdeľuje na tri odlišné typy.

Opozičný postoj:

V rámci opozičného tábora sa predstavitelia jednomyseľne zhodujú v tvrdení, že teológia je s darvinovskou teóriou nezlučiteľná. Protikladne odpovedajú na otázku, ktorá z týchto alternatív podáva definitívne vysvetlenie sveta života. J.F. Haught prezentuje názor „vedeckých materialistov“ reprezentovaných R. Dawkinsonom, D. Dennettom a zvlášť názor S.J. Goulda, ktorý nie je až taký otvorený kritik náboženstva a teológie. Vedeckí materialisti tvrdia, že vďaka prírodnému výberu sa rozumný účelový plán, blízky srdcu mnohým teistom, z hľadiska skutočného vysvetlenia života stáva celkom zbytočný, pretože v dôsledku darvinovského obrazu života sa stáva akékoľvek odvolanie na Boha neudržateľné. S. J. Gould zaujal postoj, z ktorého vyplýva, že darvinizmus je v protiklade k najzákladnejším princípom teistických foriem viery. Tvrdí, že Darwinova teória prináša so sebou filozofické posolstvo, ktoré hovorí, že život nemá nijaké smerovanie, že svet nemá žiadny účel a existuje jedine hmota (Haught 2003, s 45- 46). Z toho vyplýva, že evolúciu môže správne pochopiť iba materialistická filozofia prírody. V opozičnom postoji sa ocitli aj „kreacionisti“, ktorí považujú darvinovskú teóriu za absolútne chybnú a posolstvo, ktoré so sebou nesie, je ateizmus, proti ktorému je potrebné bojovať. Ďalší stúpenec opozičného postoja P. Johnson považuje neodarvinizmus hlavne za kultúrnu zbraň v boji moderného sekularizmu proti náboženstvu a evolúciu za útočisko ateistickej propagandy (Haught 2003, s. 48). Podľa P. Johnsona akékoľvek spojenectvo evolúcie s teológiou je „contradictio in adiecto“ (logická chyba) a stúpenci „evolučnej teológie“, medzi ktorých patrí aj sám J.F. Haught, sú nepriateľmi pravej náboženskej viery.

Separatistický postoj:

Predstavitelia „separatizmu“ sa snažia zabrániť akýmkoľvek blízkym kontaktom medzi evolučnou teóriou a teológiou. Svoj postoj vysvetľujú tvrdením o vede, ktorá sa obmedzuje na otázky týkajúce sa mechanických, či fyzických príčin javov. Teológia sa v svojej podstate zaoberá problémami zmyslu a vysvetlenia vecí. Podľa separatistov si teológia s evolučnou teóriou vôbec nekonkurujú, a preto nemôžu prísť do konfliktu. Bránenie splynutiu vedy s teológiou má aj svoju výhodu, ktorá spočíva v tom, že „bráni vzniku antagonizmov, aké sa nevyhnutne objavia, keď pripustíme, že náboženské texty by mali slúžiť ako zdroj vedeckých informácií“(Haught 2003, s. 51).

Zaangažovaný postoj:

Odmieta udržiavať evolučnú teóriu mimo teologického chápania a vystupuje za vzájomnú zaangažovanosť. Snažia sa postaviť evolúciu do samotného centra teológie a začleniť ju do úvah o Bohu, o zmysle života a sveta. Predstavitelia tretieho typu reakcií, ku ktorým patrí aj J.F. Haught, sú toho názoru, že „teológia už nemôže zotrvávať v stave nevinnosti, neovplyvnená darvinovskou teóriou“ (Haught 2003, s. 45). Ch. Darwin ovplyvnil „odvážnu“ teológiu v dvoch smeroch tým, že zmenila prístup hľadajúci dôkazy Boha v prírodnom svete. Jeho idey ovplyvnili vznik evolučnej teológie, ktorá je „radikálnou interpretáciou klasických náboženských náuk v duchu darvinovských pojmov“ (Haught 2003, s. 54).

Evolučná teológia

Evolučná teológia nehľadá jednoznačné stopy božského v prírode a nesnaží sa dokázať existenciu Boha vychádzajúceho z prírody. Usiluje sa dokázať, ako naše vedomie kozmickej a biologickej evolúcie môže pozdvihnúť na vyššiu úroveň a obohatiť tradičné náuky o Bohu a jeho pôsobení vo svete. Podľa názoru J. F. Haughta evolučná teológia nepovažuje evolúciu za nebezpečnú, ale odhaľuje v nej inšpirácie, ako sa dnes môže uvažovať o Bohu. Sám autor sa snaží opísať, ako darvinovská predstava sveta ovplyvnila teologické chápanie, a to v pojmoch stvorenia, zjavenia, eschatológie, Božej lásky. V tradičnej kresťanskej teológii sa hovorí o troch dimenziách Božej stvoriteľskej aktivite, a to: creatio originális- pôvodné stvorenie; creatio continua – neustále tvorenie; creatio nova – nové stvorenie.

Stvorenie znamenalo predovšetkým čosi, čo Boh vykonal na počiatku. Niektorí teológovia na konci devätnásteho storočia si uvedomujú, že evolúcia zbavuje pojem stvorenia jeho ohraničenia v zmysle vzniku kozmu. Evolúcia dnes teológii umožňuje oveľa živšie vnímať než predtým, že stvorenie nie je len pôvodnou, ale aj pokračujúcou a neustále sa obnovujúcou realitou. Teológia musí pochopiť, že stvorenie stále pokračuje v kozme, ktorý sa neustále rozvíja a nie je zavŕšený a absolútne dokonalý. To znamená, že ak vesmír v súčasnosti nie je dokonalý, tak aj náš svet je svetom nedokonalým. Je tu narážka na prejavy zla, boja a utrpenia, ktoré zobrazuje darvinovská teória, pretože tieto prejavy už prestávajú byť nepochopiteľné. Autor na bližšie pochopenie o nedokonalosti sveta preberá myšlienku od T. de Chardina, zlo a utrpenie možno pochopiť ako temnú stránku pokračujúceho stvorenia sveta (Haught 2003, s. 58-59).

Aký je náš osud a aké je konečné naplnenie nášho života? To sú otázky, ktorých sa dotýka biblická viera, časť teológie nazvaná eschatológia. Evolúcia vyzýva našu ľudskú nádej na konečné naplnenie, aby pojala celý kozmos a začlenila ho do rámca spasenia. Túto myšlienku nachádzame už v náučných biblických dielach náboženských mysliteľov, svätého Pavla a svätého Irenea. Po Ch. Darwinovi a najnovších výsledkoch vedeckého vývoja sme kozmos začali vnímať ako čosi, čo je v pohybe a ľudská nádej zahŕňa vesmír i evolúciu. S väčšou istotou môžeme hovoriť o neoddeliteľnosti osudu kozmu a osudu človeka. Evolučný obraz života a vesmíru celkom dobre zapadá do rámca biblickej eschatológie. Náhodnosť, boj a prírodný výber – jadro darvinovského chápania evolúcie môžeme pochopiť prostredníctvom Božej lásky (teológia milosti). Boh miluje svet absolútne, nepodmienene, neobmedzenou láskou. Znamená to, že „svetu je ponechaná možnosť byť sebou samým, pretože Božia láska nechce násilím vnucovať svetu svoju prítomnosť, či vôľu“ (Haught 2003, s. 61). Táto láska môže nadobudnúť podobu Boha, ktorý sa dobrovoľne stiahne, aby nezasahoval do vývoja sveta, pretože len samovývojom môže dosiahnuť štádium, v ktorom si vybuduje hlboký vzťah s Bohom. J. F. Haught sa snaží vysvetliť sebastiahnutie Boha, ako zrieknutie sa akejkoľvek prítomnosti, ktorá by bola pre svet donucujúca alebo zničujúca. Naopak sťahuje sa preto, aby mal k svetu paradoxne bližšie, pretože jeho prítomnosť, či vôľa, môže potlačiť autonómnosť predmetu jeho lásky, a preto je Boh prítomný ako „skrytý“.

Príbeh evolúcie v teologickej interpretácii je príbehom boja sveta, ale evolúcia v darvinovskom výklade je podľa J.F. Haughta v absolútnom súlade s pojmom Božej milosti, chápanej v zmysle, že Boh ponecháva svetu voľnosť. Sám autor sa odváži tvrdiť, že ak sa na fakty evolúcie budeme pozerať z pohľadu Boha, tak oveľa lepšie porozumieme a pochopíme proces života a samotného Boha, ktorý svojou božskou podstatou zostupuje do sveta a vyzýva ho, aby bol odlišný od sveta božského. Známy jezuita a paleontológ T. de Chardin tvrdí, že evolúcia si vyžaduje chápanie Boha, ktorý zhora ťahá svet dopredu k budúcnosti a nás môže upokojiť jedine Boh, ktorý funguje ako Omega a je absolútnou Omegou (Haught 2003, s. 107).

Židovský filozof H. Jonas vysvetľuje stvorenie kozmu, kde sa Boh na počiatku sám vzdáva svojho ducha a odovzdáva sám seba i svoj osud plne vesmíru explodujúcemu navonok, to znamená čistej náhode možností v podmienkach priestoru a času v ňom obsiahnutých. Boh, ktorý sa vzdáva sám seba, je nepreniknuteľným tajomstvom a práve ono pomáha H. Jonasovi udržať pohromade vieru v Boha na jednej strane a evolúciu na druhej, pretože idea Boha je potrebná. Vo svojej evolučnej teológii tvrdí, že predtým, než Boh chcel evolúciu, musel chcieť evolúciu života a duchovnosti. Boh ako prapôvodný duch uvoľnil priestor vesmíru, v ktorom „bez neho“ mohli vzniknúť metabolizmus, ľudské vedomie a subjektivita. H. Jonas nevyžaduje v priebehu evolúcie a ľudských dejín neustále vzájomné pôsobenie medzi Bohom a svetom, a tým sa odlišuje od J. F. Haughta, ktorý poznamenáva, že „Jonasovo Božie nezasahovanie“ je „potreba vytvoriť priestor pre ideu Boha, ktorá by bola zlučiteľná s takými hrozivými udalosťami dejín, ako bol holokaust, alebo s desivými prírodnými javmi – krutosť darvinovskej evolúcie“ (Haught 2003, s. 209). (Dovolím si konštatovať, že H. Jonas dokonale ospravedlnil a zbavil Boha zodpovednosti za zlo, ktoré sa objavovalo a objavuje vo svete).

Na záver vyjadrené teologicky, existenciu evolúcie môžeme vôbec predpokladať iba preto, že v istom analogickom zmysle je celá príroda oslovená budúcnosťou, ktorú nazývame Bohom. K evolúcii v konečnom dôsledku dochádza preto, že Boh prichádza z trvalo neuchopiteľnej budúcnosti v ústrety celému svetu -Boh evolúcie, ktorý nič vopred pevne nestanovuje a ani v sebe neprechováva sebeckú radosť zo stvorenia (Haught 2003, s. 127, 226). H. Rolston autor knihy Genes vyslovuje názor, že J. F. Haught má živú a presvedčivú argumentáciu, ktorá prezrádza hlboké pochopenie problému. Je pozoruhodné, ako nanovo dokázal zužitkovať biblickú múdrosť a pretvoriť tradičné predstavy o Bohu a teológii, ktorá sa vďaka evolúcii dokáže lepšie prispôsobiť svetu a môže byť zdrojom nových myšlienok pre budúcich teológov. J. B. Cobb ml., profesor teológie, hovorí o J. F. Haughtovi ako o človeku, ktorý sa ocitol v centre pozornosti kultúrneho a intelektuálneho sveta. Svojím dielom a originálnym pohľadom na evolúciu vyvoláva diskusiu, v ktorej obhajuje názor, že evolúcia v skutočnosti môže pomôcť kresťanom upevniť si vieru v Boha, ktorý je naplnený zraniteľnou a sebaoddávajúcou sa láskou (Haught 2003, s. 258).

Teória evolučnej teológie J. F. Haughta upútala pozornosť aj na Slovensku. M. Szabó konštatuje, že J. F. Haught „sa pustil do háklivej témy, konvenčným jazykom by sme mohli povedať, že chce zmieriť nezmieriteľné – materializmus a kresťanstvo“ (Szabó 2003, s. 54). Chcel nás presvedčiť svojím tvrdením o evolúcii, ktorá nás učí, že súčasťou Božieho zámeru je celá príroda, celý kozmos. Avšak tento zámer je dosiaľ neuskutočnený, nevyjavený, otvorený budúcnosti – dostáva sa do protikladu k údajne tradičnému teologickému chápaniu, ktoré (ako tvrdí) prebralo od gréckej filozofie motív „večnej prítomnosti“ (Szabó 2003, s. 54). M. Szabó svoj názor na evolučnú teológiu zahŕňa v jednej vete: „Podľa J. F. Haughta materiálno neexistuje, všetko je súčasťou Božieho zámeru, všetko smeruje k Bohu“ (Szabó 2003, s. 55). „Darwinova evolučná teória neumožňovala predpokladať Bohom, či prírodou určený cieľ, bola náhle slepá, ale stala sa „modus operandi“ celého života a celého kozmu“, konštatuje Ľ. Stekauerová, ktorá zastáva názor, že J. F. Haught sa pokúša zmieriť nezmieriteľné.(Stekauerová 2003,s.32). Nebol to práve Ch. Darwin, ktorý definitívne zbúral kresťanský pohľad na svet?

Záver

Práca Reflexia o pôvode života je pokus o dejinno- filozofické priblíženie vývoja evolučných teórií. Je to určitý pohľad na vývoj evolučných teórií s istým začlenením a prijatím vo „vedeckej spoločnosti“. Je výsledkom porovnávania a hodnotenia predovšetkým publikovaných prameňov. Musíme pripustiť, že v súčasnosti sú si vedci vedomí, že cesta k vzniku živých organizmov a jej jednotlivé etapy, sú ešte stále neprebádané záhady. K dispozícii som mala práce od Dawkinsa, Goulda, Haughta, Skolimowskeho, Stekauerovej, Šmajsa, Williamsa a ďalších autorov, ktorí sa zaoberali evolučnými teóriami. Začiatok práce je venovaný prvotným názorom na vznik života na Zemi. Konkrétne prvej teórii o „prapolievke“- prvotný vriaci oceán, ktorý sa vytvoril v preliačinách na povrchu Zeme a obsahoval organické látky. Táto teória bola potvrdzovaná vedeckými výskumami.

Pozornosť som upriamila na evolučné teórie od významných mysliteľov 18.a 19.storočia, a to J.B. Lamarcka a Ch. Darwina. Poukazujem a porovnávam jednotlivé názory na ich teórie ako boli prijaté spoločnosťou. Lamarckova teória evolúcie ako proces postupnej premeny jedného druhu na iný a vývoj smerujúci od najjednoduchších organizmov po najzložitejšie, bola prijatá kriticky. Kritizoval ju aj sám Ch. Darwin, ktorý svoju evolučnú teóriu vysvetľoval ako „selekciu“- prírodný výber. Výsledkom bol „boj o existenciu“, čo znamená, že prežijú iba tí najsilnejší a najzdatnejší. Charakteristické pre Darwina je, že ako prvý počas svojho života upozornil na existenciu osobitného evolučného faktora, ktorým bol sexuálny výber. V súčasnej biológii sa s koncepciou sexuálneho výberu bežne operuje.

Zo súčasného chápania evolúcie som predstavila názory H. Skolimowského, J. Šmajsa, R.Dawkinsa a J.F.Haughta. H. Skolimowski chápe evolúciu ako proces kozmologickej a tvorivej evolúcie. Vysvetľuje to na základe „svojho“ antropického princípu= silná verzia, znamená, že vesmír predstavuje domov človeka, ktorý je jeho legitímnym obyvateľom. Dve rôzne formy evolúcie rozlišuje J.Šmajs. Prvá je prirodzená- prírodná evolúcia, ktorú pokladá za všeobecnú spontánne aktívnu skutočnosť, ktorá je viazaná nielen na kozmické podmienky, ale aj na súbor pozemských podmienok. Neodohráva sa podľa predpísaného scenára. Druhá je umelá- kultúrna evolúcia, ktorá víťazí nad prírodnou, pretože si podriaďuje aj zložité prírodné štruktúry. Jej silný rozmach začína priemyselnou revolúciou. Iný spôsob pohľadu na evolúciu, ale nie na teóriu, má anglický biológ R. Dawkins. Ústredným motívom jeho evolučného zmýšľania je teória „sebeckého génu“. Podľa R. Dawkinsa, úspešné prežitie zdatných génov „zaručila“ ich vlastnosť, ktorou je „nemilosrdná sebeckosť“.

V závere práce som sa snažila poukázať na „nový“ vzťah teológie a evolúcie. O prechod teológie do podarvinovského sveta sa usiloval J.F. Haught, ktorý prezentoval nový pohľad na evolúciu. Podľa názoru J.F. Haughta nám Ch. Darwin zanechal obraz života, ktorý nie je voči náboženstvu nepriateľský, práve naopak, pomáha k lepšiemu uvažovaniu o Bohu. Reakciu teológie na evolúciu a prírodný výber rozdelil J.F. Haught na tri typy. V opozičnom postoji sa predstavitelia jednomyseľne zhodujú v tvrdení, že teológia s darvinovskou teóriou je nezlučiteľná. V separatistickom postoji si teológia s evolúciou nekonkuruje a preto nemôžu prísť do konfliktu. Predstavitelia zaangažovaného postoja ku ktorým patrí J.F. Haught, prichádzajú s evolučnou teológiou, ktorá nepovažuje evolúciu za nebezpečnú, ale užitočnú, pretože v nej odhaľujú inšpirácie, ako sa môže v súčasnosti uvažovať o Bohu.

Resume

The thesis Reflection on the origin of life is the attempt of the historical and philosophical approachof theevolution theories. It's a view of the evolution theories with the same inclusion and adoption of "scientific society. It is the result of comparison and evaluation mainly of published resources. We must admit that at present, scientists are aware of the way to the emergence of living organisms and its stages which are still an unexplored mystery.

I started my thesis from Dawkins, Gould, Haughty, Skolimowski, Stekauerovej, Šmajs, Williams and other authors who deal with evolutionary theories. The beginning of the work is devoted to primary views on the emergence of life on the Earth, specifically, to the first theory of "pre-ocean" - the initial boiling ocean, which was developed in the recessions of the Earth's surface and contains organic substances. This theory was confirmed by scientific research.

I drew my attention to evolutionary theories by the important thinkers of the 18th and 19th century, J.B. Lamarck, and Ch. Darwin. I refer and compare the individual views of their theories as they were adopted by the society. Lamarck's theory of evolution as a process of gradual transformation of one species toanother and the development from the simplest to most complex organisms, was received critically. Ch. Darwin criticized it himself and explained his theory of evolution as a "selection" - a natural choice. The result was a "struggle for the existence", which means that only the strongest and fittest survive.
Darwin is also characterised to be the first during his life to draw his attention to the existence of special evolutionary factor, which is the sexual selection. In contemporary biology, the concept of sexual selection is officially accepted.

From the current theories of evolution, I presented the views of H. Skolimowski, J.Šmajs,
R. Dawkins and J. F. Haughty. H. Skolimowski understands the process of cosmological evolution as a creative evolution. He explains it on “his" anthropic principle = a strong version implies that the Space is the home of the man who is its legitimate citizen. Two different forms of evolution are differed by J.Šmajs The first one is a natural evolution, which is considered as the general spontaneously active phenomenon which is bound not only to space conditions, but also to a set of terrestrial conditions. It is not based on a prescribed script. The second one is an artificial-cultural evolution, which triumphs over nature, because it also subordinated complicated natural structures. Its strong expansion begins by the Industrial Revolution. The English biologist R. Dawkins has a different view on the evolution, but not in the case of theory. The central motive of his opinion is the evolutionary theory of "selfish gene". R. Dawkins claims that the success of genes ‘survival is guaranteed by their feature which is "ruthless selfishness. "

At the end of the thesis I have tried to highlight the "new" relationship between theology and evolution. JF Haught, the representative of a new perspective on evolution, tried to make the theological transition into the Post-Darwin world, According to J.F. Haughty, Ch. Darwin left us a picture of religious-friendly life, which helps to better reflection on God. The response of theology of evolution and natural selection is divided into three types by JF Haught. In comparison there is the theory about incompatibility of theology and Darwin`s theory Theology and evolution cannot compete in the separatist position and therefore cannot come into the conflict. The representatives of the involved attitude, which JF Haught was a member of come with the evolutionary theology that considers evolution not to be dangerous, but useful, full of inspiration on how God can be reflected.



PhDr. Bibiana Kahánková
Inštitút filozofie a etiky
FF PU v Prešove
17. novembra 1
080 78 Prešov



Použitá literatúra:

Balthazar, J., Batellier, J., Bossy, J. a kol. (1999): Záhady okolo nás. Tajomstvá prírody, dejín, vedy a náboženstva. Bratislava: Readers Digest Výber.
Dawkins, R.(1998): Sebecký gén. Praha: Mladá Fronta.
Gálik, D.(1996): Teória evolúcie z pohľadu filozofie (I). In: Organon F3. Bratislava, č.1, r.87-93, s.87-93.
Gould, S. J.(1988): Pandin palec. Praha: Mladá Fronta.
Haught, J. F. (2003): Boh po Darwinovi. Bratislava: Kalligram.
Huxley, F. (2000): Stroj na gény. In: Kritika a kontext, č. 1, s.88
Jablokov, A. V., Jusufov, A.G. (1985): Evolučná teória. Bratislava: SPN.
Kováč, L.(2000): Človek je fanatik zmyslu. In: Kritika a kontext, č. 1, s.98-99.
Pfeiffer, J.(2000): Nová evolúcia. In. Kritika a kontext č. 1, s.10-93.
Skolimowski, H.(1999): Živá filozofia. Ekofilozofia ako strom života. Prešov: Slovacontact.
Stekauerová, Ľ. (2003): Etika o vzťahu človeka a zeme. Vybrané problémy z ekologickej etiky. Prešov: FFPU.
Sýkora, P. (2000): Skutočným otcom teórie Sebeckého génu je W.D. Hamilton. In: Kritika a kontext, č. 1, s.104-105.
Szabó, M. (2003): Vesmírna odyssea. In : OS-Fórum občianskej spoločnosti. Bratislava: Kalligram, roč.7, č. 12, s.54-55.
Šmajs, J.: Evolučná ontológia. Úvod do ontológie. In: http.www.phil.muni.cz/FIL/eo/skripta, Online [4.11.2005].
Šmajs, J.(2000): Dráma evoluce. Praha: Hynek s.r.o.
Teilhard de Chardin. (1990): Vesmír a lidstvo. Praha: Vyšehrad.
Williams, G. C.(2002): Plán a účel v prírode.Bratislava: Kalligram.



[1] H.Skolimowski, poľský profesor a popredný myslite v oblasti eko-filozofie.
[2] J. Šmajs, český filozof a tvorca evolučnej ontológie.
[3] W. D. Hamilton umiera na následky malárie po návrate z expedície v Kongu.
[4] Profesor teológie na univerzite v Georgetowne a riaditeľ centra pre výskum vedy a náboženstva.

Aktuálnosť biblických postáv

Bibiana Kahánková

Samuel Š. Osuský: Galéria postáv Novej zmluvy. Liptovský Mikuláš: Tranoscius 2010, 802 s.

Vydavateľstvo Tranoscius pripravilo dielo, ktoré vyše 50 rokov nemohlo uzrieť čitateľský svet len preto, lebo ho napísal prof. ThDr. Samuel Š. Osuský. Pre komunistický režim bol autor nežiaducou osobou. Po zmene režimu v Československu bol roku 1990 Osuský rehabilitovaný. Žiaľ, na uznanie jeho práce sa čakalo priveľmi dlho. Vďaka tomu, že významný slovenský evanjelický teológ a etik Igor Kišš celé roky toto dielo chránil a ukrýval pred ŠtB, môžeme si dnes knihu prečítať. Ako zostavovateľ mu dal dnešnú podobu a takpovediac mu „vdýchol nový život“.

V diele nás autor sprevádza galériou biblických postáv Novej zmluvy (NZ). V troch rozsiahlych častiach opisuje ich životy a poskytuje profily týchto postáv. Ježišovi Kristovi autor venuje celú prvú časť, ďalej je to apoštol Peter, ktorému dáva viac priestoru v druhej časti, a napokon je tu tretia časť, ktorá sa venuje apoštolovi Pavlovi. V mnohých prípadoch sa autor snaží objasniť preklady exegétov, ktorým čitateľ ťažšie rozumie (v týchto častiach sa treba k textu niekoľkokrát vrátiť). Som presvedčená, že kniha je aj významným teologickým dielom. Dovolím si tvrdiť, že má navyše silný morálno-etický akcent.

Hneď na začiatku čitateľa zaujme autorovo vyznanie k Biblii, ktorá mu zostala jedinou „vernou priateľkou“ v čase politickej samoväzby. Dodávala mu silu pri utrpení, umocňovala jeho vieru a dokonca v ňom premohla odpor odpustiť jeho väzniteľom. V niekoľkých riadkoch vyjadril jej silu, ktorú dodáva človeku v situáciách, akými sú utrpenie, žiaľ či strach. Je namieste, že Osuský zaradil toto vyznanie na začiatok práce. Mal totiž skúsenosti s ľuďmi, vedel, že väčšinou iba v najhorších životných skúškach siahame po Biblii a vtedy spoznávame jej pravú hodnotu. Jeho vyznanie sa týka aj modlitieb a celkovej viery v Boha kresťanského náboženstva. Medzi riadkami sa dajú postrehnúť námietky adresované ľuďom, že sa z nášho každodenného života vytráca viera a čas na modlitbu. Prečo sme ich „odložili“ do kostolov, chrámov? Na tieto otázky a mnohé ďalšie hľadá odpovede a vťahuje do tohto hľadania aj čitateľa. Ten sa pri čítaní viackrát zamyslí nad svojou vlastnou odpoveďou.

Prečo tvrdím, že dielo je morálno-etické? Autor dôkladne opisuje a charakterizuje správanie a konanie postáv v NZ. Boli to ľudia všetkých spoločenských vrstiev. Výstižne zachytáva negatívne ľudské vlastnosti a „bez obalu“ opisuje vplyvy na ich rozhodovanie a dôsledky konania. Osuský cítil potrebu upozorniť práve na negatívne vlastnosti ľudí, pretože v dobe (hlavne v 50. rokoch 20. storočia), v ktorej žil, sa menili rebríčky hodnôt a charaktery ľudí: „... s kúpeľom vyliali aj dieťa“ (s. 151). Počas čítania sa možno často stretávať s pojmami láska, úcta, spravodlivosť, vernosť, súdržnosť, zodpovednosť, hodnota, dobro, zlo spolupatričnosť, humánnosť... Autor na základe konania a správania postáv v NZ a najmä prostredníctvom ich charakterov uvádza mnohé morálne ponaučenia, ktoré možno aplikovať aj na náš život. Varuje pred zlými, neuváženými skutkami. Odporúča premýšľať nad každým naším konaním a správaním a predovšetkým nad ich následkami. „Činiť dobré závisí od toho, či sám človek je dobrý. Aký človek, také zmýšľanie, taká reč i skutky i život“ (s. 393). Verím, že si to pozorný čitateľ všimne.

Doba sa zmenila, no ľudia sa z chýb minulosti neradi učia. Napríklad cez postavy Alžbety a Zachariáša, Márie a Jozefa opisuje Osuský ich manželský vzťah, plný vzájomnej úcty, lásky, vernosti, rešpektu, pochopenia, súdržnosti aj v tých najhorších časoch: „... dvaja v manželstve jedno telo“ (s. 262). Aké sú dnešné manželstvá a ako sa končia? Autor vyzdvihuje tieto hodnoty, pretože narážal na problémy spoločnosti (boli tie isté ako dnes: alkohol, nevera a v dnešnej dobe je to aj zlá ekonomická a sociálna situácia). Hodnota manželstva z morálneho hľadiska začala klesať a následky boli hrozivé. Poukazuje ďalej na dôležitosť výchovy detí, upozorňuje na zodpovednosť rodičov za výchovu. Apeluje na ženy – budúce matky, aby sa na túto úlohu dôkladne pripravili.

Vo svojej knihe autor komentuje životy apoštolov, ich meniace sa postoje po stretnutí s Ježišom Kristom. Opisuje ich prednosti, no aj nedostatky, vyzdvihuje dobré skutky, neospravedlňuje zlyhania. Vyjadruje tým presvedčenie, že človek sa nemá báť robiť rozhodnutia a prijímať zodpovednosť. Ako som už uviedla, celá prvá časť diela sa venuje Ježišovi Kristovi, no ďalšie dve časti s ním samozrejme úzko súvisia. Je pochopiteľné, že autor prechováva hlbokú lásku a úctu ku kresťanskému Mesiášovi. S veľkým obdivom opisuje Jeho (používam tu oslovenie Ježiša Krista, ako to robí sám Osuský) pôsobenie v dobe duchovného a morálneho úpadku ľudstva: „svet sa stal púšťou, ktorú bolo treba napraviť“ (s. 62). Vysvetľuje sklamanie Židov, ktorí čakali politicky silného vodcu, aby ich vyslobodil spod nadvlády tyranov, očakávali, že Jeho zázraky budú mať materiálnu povahu. Ako upozorňuje autor, málokto nepochopil pravý význam Jeho poslania: liečiť ducha a zvestovať Božie kráľovstvo. Osuský vynaložil všetko úsilie, aby vysvetlil pravú hodnotu kresťanského náboženstva a tou je láska – agapé, kresťanská nezištná láska.

Samuel Štefan Osuský vytvoril hodnotné dielo, ktoré rozšíri pohľad čitateľa na biblické, no aj etické dejiny. Dielo je prínosné nielen pre študentov teologického, ale aj etického zamerania. Nech sa čitateľ nenechá odradiť jeho rozsahom: už prvá strana dokáže zaujať. Na čo si však čitateľ musí dávať pozor, je množstvo rovnakých mien s rozličnými osudmi. Formou osobného rozhovoru autor vyjadruje zároveň aj dôverný prístup k čitateľovi. Tým zabránil tomu, aby sa čítanie stalo nudným. Tí, ktorí čítali Bibliu, nájdu v Osuského diele niečo nové. Tí, ktorí Bibliu prestali čítať, sa k nej možno vrátia, alebo ich prinúti aspoň o tom rozmýšľať. Nakoniec tí, ktorí ju vôbec nemali v rukách, sa nezaujato zamyslia nad cieľom kresťanského náboženstva. A možno právo toto bolo zámerom tohto textu.


PhDr. Bibiana Kahánková
Inštitút filozofie a etiky
Filozofická fakulta PU v Prešove
17.novembra 1
080 78 Prešov